Heslá 1989
Aktualizované: 16.11.2020

1989: spomienka s otáznikmi

V záujme presnosti treba povedať, že 17. november sám ešte nepredstavoval pád komunizmu v Československu. Nesporne však odštartoval záverečnú fázu pádu režimu, ktorý už čakal na úder z milosti. Dôvod, pre ktorý normalizačný režim nakoniec tak ľahko a rýchlo vypratal svoje pozície, nespočíva v zrade či tajnej dohode predstaviteľov prebudenej občianskej spoločnosti s odchádzajúcou mocou (hoci nepochybne išlo o vyrokované predanie moci), ale predovšetkým vo vlastnej nemohúcnosti tohto režimu, ktorého definitívny verdikt podpísala strata podpory Moskvy.

Režim, ktorý bol nastolený inváziou cudzích vojsk, a ktorý už tak či tak nepožíval žiadnu dôveru ani lojalitu, tobôž, aby ešte vzbudzoval nejaké utopické očakávania, prišiel o kľúčovú a vlastne jedinú skutočne účinnú oporu. Bol to ZSSR, ktorý pod tlakom vlastných neriešiteľných problémov začal vypratávať pozície ako prvý – vo svojej vnútornej politike aj na medzinárodnej scéne, bez ohľadu na to, ako rýchlo či pomaly, ochotne či neochotne jeho čelní predstavitelia priznávali krach svojej ideológie, ekonómie, veľmocenskej politiky a nakoniec aj vlastných pokusov zachrániť režim rozpačito a zmätene dávkovanými reformami. Bez podpory Kremľa už normalizačný režim nemal v rukách žiadne účinné nástroje na presadenie vlastnej vôle; sama táto vôľa sa nakoniec kamsi vytratila.

Sovietska ozbrojená sila bola nesporná a po 20 rokov bola efektívnou hrádzou voči možnej opozícii v Československu, a predsa nemala ani autoritu v ľude, ani schopnosť zadovážiť legitimitu dosadeným mocipánom. Potvrdila sa bystrosť postrehu, ktorý v súvislosti s inou revolúciou a iným „starým režimom“ vyslovil v 19. storočí Alexis de Tocqueville, totiž, že „najnebezpečnejší okamih pre zlú vládu nastáva spravidla vtedy, keď sa začne sama reformovať.“ V našom prípade hral rolu ancien régime Sovietsky zväz. (Nie, ZSSR nebol rustikálne malebná a v porovnaní s ním liberálna Francúzska monarchia v predvečer roku 1789, a Gorbačov nebol Ľudovít XVI., oba režimy však boli príliš skôrnatelé na to, aby dokázali riešiť nahromadené problémy, ktorých existenciu ich predstavitelia akosi cítili, no ktoré si v celom rozsahu nepripúšťali a ktorých skutočnej povahe nerozumeli.

Je jednako iróniou, keď si uvedomíme, že Marx očakával budúcu komunistickú revolúciu ako dokončenie práce, ktorú zanechala „buržoázna“ Francúzska revolúcia.) Servilní vazali vládnuci v ČSSR, až doposiaľ vyhlasujúci večné priateľstvo s okupantskou veľmocou, inštinktívne rozpoznali nebezpečenstvo, ktorému ich vystavila „perestrojka“. Preto sa v poslednej chvíli pokúsili izolovať seba aj svoju krajinu od zmien prebiehajúcich v Sovietskom zväze. Pokus prebehol bez štipky presvedčivosti. Paralytická neschopnosť normalizačného režimu či už klásť odpor alebo vyjsť v ústrety zrýchľujúcim sa udalostiam symbolizovala jeho kondíciu po stránke morálnej aj takpovediac „fyzickej“.

Vyššie uvedenými poznámkami rozhodne nechcem vyvolávať dojem, že tunajšie udalosti z pred 31 rokov sú málo významné. Ich význam je zásadný. Treba však zdôrazniť, že to čo sa udialo v kritickom období po zásahu polície proti demonštrujúcim študentom v Prahe 17. novembra 1989 až po prvé slobodné voľby v nasledujúcom roku bolo vyvrcholením oveľa dlhšieho vývoja, ktorý bol plný opakovaných sklamaní, utrpenia a obetí. Inak povedané, odchod totalitného režimu rozhodne nebol tak ľahký a bezbolestný, ak si ho premietneme na dve dekády „normalizácie“ alebo ešte krutejšie celkové 4 dekády komunistického experimentu v našej krajine – odhliadnuc od ešte širšieho kontextu 20. storočia: dvoch svetových vojen, fašizmu a nacizmu, so všetkými ich dopadmi na našu krajinu a jej obyvateľov.

Presadenie slobody teda nebola žiadna „krátka a veselá vojna“. Ak sa naša pozornosť obmedzuje len na niekoľko krátkych euforických okamihov novembra 1989, môže to najmä u mladších ľudí vyvolávať dojem, že vydobytie slobody a znovuobjavenie občianskej zodpovednosti nebolo nič než jedna veselá pouličná párty, že dnešná sloboda a demokracia aj zastupiteľské inštitúcie, ktoré ich zaštiťujú, sú v lepšom prípade niečo samozrejmé, zadarmo a neobmedzene prístupné (ako zábava cez wifi), v horšom prípade sú fraška či podvod, ktorý vraj bráni v radikálnej sebarealizácii či „priamej demokracii“. Odtiaľ nie je ďaleko k rôznym konšpiračným bludom ani k oprašovaniu extrémizmu zľava aj sprava. („Prečo by som nevolil Kotlebu?“, pýta sa novodobý nositeľ pubertálneho svetonázoru, obeť povoľnej výchovy v rozpadnutej rodine a zbabraných školských reforiem. „Veď nech je konečne zase fun!“)

Náš stredoeurópsky príbeh sa opäť stáva súčasťou širšieho svetového kontextu. Tentokrát ide o globálnu krízu zastupiteľskej demokracie, ktorú niektorí donedávna vyhlasovali za vopred zaistenú globálnu budúcnosť. Prebrať túto tému by potrebovalo ďalší samostatný priestor. Na tomto mieste môžeme azda už len dodať: Nech sú dnešné výzvy akokoľvek nové, a akokoľvek na ne nemusia platiť navyknuté postupy z nedávnej minulosti, každopádne nebude na škodu, ak sa rozpomenieme na to, odkiaľ sme sa to pred tými 31 rokmi vynorili a čo sme to vlastne chceli. A ak zistíme, že sme niektoré základy pre budúcnosť kládli chybne, nedbalo, alebo sme pri tom sadali na lep podvodníkom a falošným prorokom, mali by sme si opäť položiť isté základné otázky o pôvode a povahe konštitúcie slobody. Dnes ešte máme možnosť robiť to verejne. Aj vďaka tomu čo sme si vzali späť v roku 1989.               

Tomáš Zálešák, politológ

O projekte

Nežná revolúcia v Trnave

Nemôžeme hovoriť o slobode chrbtom k obetiam neslobody. Vytesňovanie pamäti a ľahostajnosť voči minulosti prináša len prázdne sľuby pre prítomnosť.

Pripomeňme si dnes však aj druhý aspekt udalostí novembra 1989, ktorý disident a neskorší prvý ponovembrový prezident Václav Havel nazval „Mocou bezmocných“. Nežná revolúcia by nebola možná bez masovej podpory ľudí, občanov zo všetkých spoločenských vrstiev. Študentov, umelcov, robotníkov, inteligencie a ďalších, ktorí spontánne vyšli na námestia a do ulíc. Všetkých spájala túžba po slobodnej, spravodlivejšej, slušnejšej a zodpovednejšej spoločnosti. V Trnavskej župe si novembrové udalosti pripomíname množstvom podujatí, novinami ale aj touto stránkou, ktoré vtedajšie dianie približujú všetkým generáciám.

 

Nežná revolúcia sa viaže aj k spomienkam na spoločný Československý štát.

Knižnica Václava Havla v spolupráci s TTSK pripravila vzdelávacie videá, ktoré majú mladej generácii priblížiť udalosti Novembra 89.