CENA SLOBODY ANTONA SRHOLCA 2019 V ZNAMENÍ 30. VÝROČIA NEŽNEJ REVOLÚCIE
Ocenenými boli I. Radičová, M. Kocáb, J. Budaj, B. Chmelík, Ľ. Navrátil
V Divadle Jána Palárika v Trnave sa v sobotu 9. novembra 2019 odeľovala cena slobody A. Srholca pri príležitosti Dňa boja za slobodu a demokraciu. Už druhýkrát Trnavský samosprávny kraj ocenil osobnosti verejného života za ich mimoriadny prínos k ochrane ľudských práv, k upevneniu demokracie a právneho štátu a za prejavy mimoriadnej občianskej statočnosti.
Župan Trnavského samosprávneho kraja pripomenul v príhovore dôležitosť pamätania si nedávnych udalostí z pred 30. rokov.
Vaše Excelencie.
Vážení poslanci Národnej rady Slovenskej republiky.
Vážené pani primátorky a páni primátori,
Vážené pani starostky a páni starostovia.
Vážená rodina Antona Srholca.
Vážená pani laureátka a páni laureáti.
Dámy a páni.
Alexander Solženicyn ešte pred novembrom 1989 v jednom príhovore upozornil, že keď raz socializmus skončí, bude nasledovať dlhé obdobie uzdravovania. Mal pravdu.
Dnes, tridsať rokov po páde Berlínskeho múru a od novembrových udalostí v našej vlasti, musíme konštatovať, že sme stále v období neľahkého uzdravovania. A zďaleka nie na konci.
Je to však dávna dejinná skúsenosť, ktorou prešli mnohé národy a spoločnosti kráčajúce z neslobody k slobode. Skúsenosť, na ktorú poukázal aj sociológ a politológ Ralf Dahrendorf. Podľa neho, ak podstatné politické zmeny možno uskutočniť za šesť mesiacov a základné ekonomické zmeny za šesť rokov, tak na zmeny hodnotového systému a občianskej spoločnosti treba aspoň šesťdesiat rokov.
V novembri 1989 sme vkročili do dejín a dejiny vstúpili do nášho života. Zažili sme revolučnú eufóriu, s úľavou sme opustili každodennosť predstierania a dvojitej morálky. Snáď až príliš rýchlo.
Dejiny nepíšu vždy iba víťazi. Dejiny píšu aj obete. A tiež, slovami Václava Havla, „bezmocní“ s ich mocou založenou na živote v pravde.
Pamäť, spomienku a rozprávanie sme dlžní obetiam totalitných režimov a samotnej dôstojnosti slobody. Nemôžeme predsa hovoriť o slobode chrbtom k obetiam neslobody, banalizovať zločiny a relativizovať zodpovednosť ich aktérov, ako to na Slovensku neraz vidíme.
Je to cynické voči všetkým, ktorí sa pre svoje neoblomné presvedčenie a vtedy ilegálne aktivity vystavovali perzekúcii. Voči obetiam politických procesov, normalizačných čistiek a náboženského prenasledovania. Tiež voči zakazovaným hudobníkom, literátom, redaktorom, tlačiarom a šíriteľom samizdatov. A v neposlednom rade, aj voči organizátorom petícií za slobodu a prepustenie politických väzňov.
Všetkým týmto, a mnohým ďalším statočným ľuďom, známym, i verejnosti neznámym, patrí úcta a poďakovanie za pootvorenie brány Nežnej revolúcie.
Dnes sme na ceste našej ešte stále mladej slobody a demokracie ďalej. Úspešne sme zvládli základné transformačné procesy. Najprv sme budovali inštitúcie demokracie a právneho štátu. Neskôr – aj keď pribrzdení udalosťami deväťdesiatych rokov – sme vstúpili do spoločného európskeho domu, do Európskej únie.
Teraz, popravde už dlhší čas, stojíme pred výzvou rozvíjať kultúru demokracie. Znamená to „demokratizovať“ demokraciu a obnoviť dôveru občanov k politike.
Uplynulé tri desaťročia, žiaľ, ukázali aj to, aká zraniteľná je naša demokracia, a aká krehká je naša sloboda. Únos Michala Kováča mladšieho, vražda Róberta Remiáša, či vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej – to sú najväčšie škvrny a traumy našej spoločnosti.
Ukazuje sa, čo všetko sa môže stať tam, kde sa pošľapávajú základné princípy právneho štátu. Tam, kde je morálka podriadená moci, a politika podriadená ekonomickým silám a záujmovým skupinám.
Spomienka na November ‘89 by sa preto mala niesť aj v znamení varovania, že sloboda a demokracia nie sú uchránené pred hrozbami v prítomnosti, ani v budúcnosti. Pred 30-imi rokmi zástupy na námestiach volali po zásadných spoločenských zmenách a vo svojom úsilí vytrvali až do konca.
V tomto kontexte treba pripomenúť aj niekedy opomínané udalosti, ktoré tomu predchádzali: sviečkovú manifestáciu v marci 1988, ale tiež odvážny protest študentov a pedagógov už 16. novembra 1989 v Bratislave.
V súčasnosti je to požiadavka zásadnej zmeny v spôsobe výkonu moci a správy našej krajiny. Najmä mladí ľudia sú mobilizovaní environmentálnymi a klimatickými výzvami, ale aj, a čoraz viac, odkrývanou pavučinou moci, korupcie a klientelizmu.
Zároveň, čelíme „dejinnej skleróze“ a spochybňovaniu európskych hodnôt i vízie otvorenej spoločnosti. Preto je na nás všetkých, aby sme z nárokov na slušnejšiu, morálnejšiu a zodpovednejšiu spoločnosť nepoľavili.
Vážené dámy a páni, dnešných laureátov spájajú nielen statočné postoje v minulosti, ale aj skutočnosť, že takýmto nárokom i hodnotám rozumejú. Spája ich presvedčenie o dôležitosti morálky, slušnosti a zodpovednosti pri spravovaní vecí verejných, i ochota pozdvihnúť svoj hlas. Za to im patrí naše poďakovanie. A som rád, že dnes aj ocenenie nesúce meno osobnosti, ktorá je, a vždy zostane, inšpiráciou pre nás všetkých.
Anton Srholec bol počas totalitného režimu perzekvovaný, no napriek tomu nám všetkým s láskou a pokorou pripomínal tie najkrajšie hodnoty a, špeciálne po Novembri ’89, zosobňoval solidaritu so slabými a odkázanými.
V knihe Experiment lásky si Anton Srholec prial, aby sme mali v sebe vášeň budovať lepší svet.
Všetkým vám – a dovolím si povedať, všetkým nám – želám takúto vášeň. Veľa síl, odvahy a statočnosti vytrvalo zápasiť o to, k čomu sme vykročili pred tridsiatimi rokmi, keď nás spájala túžba po slobodnej, spravodlivej a slušnej spoločnosti.
Ďakujem.
